Prečo je Addams Family Values ​​filmom vďakyvzdania, ktorý si zaslúžime

Zatiaľ čo najviac vďakyvzdaniazamerať sa na dokonalé večere a potešujúce tradície,Hodnoty rodiny Addamsovcovrúti sa do stola so stranou štipľavej satiry a nehanebnostivkus. Pre niekoho, ako som ja – outsidera, ktorému spolužiaci hovorili: „Si ako Wednesday Addams!“ – je tento film viac než zábavou – je to vyhlásenie nezávislosti od obyčajnosti.

Čo robíHodnoty rodiny Addamsovcovtaké trvalé je jeho nebojácne objatie čudného a úžasného. Vo svojom jadre je to oslava odlišnosti vo svete, ktorý si vyžaduje konformitu – hymna pre každého, koho niekedy nazvali „príliš veľa“ alebo „nedostatočne“.neodmieta len spoločenské normy; veselo po nich dupú v bojových čižmách a tancujú po troskách. Pre tých z nás, ktorí sa na sviatočných stretnutiach necítili na mieste, je sledovať, ako otočia myšlienku tradície na hlavu, ako keby im bola odovzdaná vstupenka do zákulisia do chladnejšieho a temnejšieho sveta, kde trápnosť je sila a vrtochy sú platidlom.

Vezmite si scénu: hra na Deň vďakyvzdania. Zatiaľ čo iné deti spievajú piesne o harmónii a moriakoch, streda vtrhne so všetkým šarmom gilotíny na záhradnú párty. Jej ohnivý monológ odhaľuje kolonialistické mýty a núti divákov (na obrazovke aj mimo nej) konfrontovať nepríjemné pravdy skryté pod týmito tekvicovými koláčmi. úprimne? Už len tento moment by mohol tomuto filmu vyniesť trvalé miesto pri stole na Deň vďakyvzdania.

Čo je však skutočne geniálne, je to, ako tento moment kryštalizuje väčší étos filmu: odvážne odmietnutie prispôsobiť sa vyčisteným príbehom s dobrým pocitom. Wednesday sa neobmedzuje len na narušenie hry – narúša celú predstavu Dňa vďakyvzdania ako úhľadnej oslavy vďačnosti. Jej rebélia je pripomienkou toho, že aj uprostred nútených úsmevov a nepríjemných rodinných večerí je priestor – nie, nutnosť! – na spochybňovanie príbehov, ktorými sme boli kŕmení. Je to majstrovská trieda v humore a subverzii, zabalená do mŕtvej brilantnosti Christiny Ricci.

Tento ikonický moment však nie je jedinou výnimočnosťou filmu. Od temne veselej zápletky letného tábora až po Morticiine ostré jednorázovky,Hodnoty rodiny Addamsovcovprináša poklad scén, ktoré dokonale vyvažujú strašidelný humor so skutočným srdcom. Kto by mohol zabudnúť na Debbie, očarujúcu zlatokopeckú psychopatku, ktorá jej veselo neviazane hovorila o tom, prečo „musela“ zavraždiť svojich rodičov? Alebo láskyplné vyvádzanie strýka Festera, ktoré dokáže byť smiešne aj zvláštne roztomilé? Tieto momenty nielen pobavia, ale podčiarkujú ústredné posolstvo filmu: že byť iný je niečo, čo treba oslavovať, nie skrývať.

Potom je tu Morticia a Gomez, pár, ktorý nanovo definuje ciele vzťahu. Vo svete dysfunkčnej prázdninovej rodinnej dynamiky žiari ich vášnivo oddaný a podporujúci milostný príbeh ako maják nádeje. Či už je to Morticiino zmyselné podanie každého riadku alebo Gomezova neochvejná adorácia, pripomínajú nám, že láska v celej svojej nepredvídateľnej a gotickej sláve je ultimátnym mocenským ťahom.

Estetický kontrast vHodnoty rodiny Addamsovcovje ďalší lesk. Živý, príliš veselý svet tradícií Dňa vďakyvzdania je dokonalým pozadím na zvýraznenie temnej, gotickej elegancie rodiny Addamsovcov. Zatiaľ čo táboroví poradcovia a deti nosia karikatúrne pútnické klobúky a morčacie kostýmy, Addamsovci zostávajú bezchybne sami sebou, oblečení vo svojej typickej čiernej a vyžarujú nadčasovú sofistikovanosť. Je to vizuálna pripomienka toho, akí sú mimo svojho miesta – a ako slávne to vlastnia.

Čo robíHodnoty rodiny Addamsovcovtak nadčasová je jeho schopnosť spojiť sa s publikom naprieč generáciami. Zatiaľ čo tí z nás, ktorí s filmom vyrastali, si vážime jeho štipľavú satiru a neobvyklý humor, mladšie publikum nachádza svoj vlastný vstupný bod do Addamsovho sveta prostredníctvom nedávnych animovaných filmov alebo série Netflix.streda. Je to dôkaz toho, ako rodina Addamsovcov vždy predbehla dobu a pozývala každého, bez ohľadu na vek, osláviť svoje vrtochy.

A hoci som vždy hovoril o stredajšom ostrom vtipe a sebavedomí zvonka, musím priznať, že som v priebehu rokov tiež prijal kúsok svojej vnútornej Enid. Niekedy je zábavné byť tým živým a vzrušujúcim v miestnosti – najmä keď sú vaše zoznamy K-popových skladieb na výslní. Zábavný fakt: Emma Myers, ktorá hrá Enid v novomstredaséria, je certifikovaný K-popper, vďaka ktorému si svet Addams milujem ešte viac. Je to pripomienka, že aj tí najgotickejší medzi nami majú farebnú stránku a že objatie všetkých častí seba samého je konečným mocenským ťahom.

Stojí za zmienku, že keď bol film uvedený v roku 1993, vyčnieval ako odvážny protiklad k príliš sacharóznym dovolenkovým filmom svojej doby. O niekoľko desaťročí neskôr zostáva rovnako relevantný a ponúka nadčasovú kritiku nútených tradícií a plytkých osláv. V dnešnom svete, kde sú rozhovory o rozmanitosti, autentickosti a náročných tradičných príbehoch dôležitejšie ako kedykoľvek predtým,Hodnoty rodiny Addamsovcovpôsobia ako nevyhnutné hodinky. Pripomína nám silu vlastniť svoje rozdiely a spochybňovať príbehy, ktoré zdedíme, a to všetko a zároveň prináša smiech a gotický pôvab.

Dokonca aj soundtrack filmu zohráva svoju úlohu pri vytváraní dokonalej Addamsovej atmosféry. Vďaka mixu hravých, strašidelných melódií navodzuje náladu každej scéne a pripomína divákom, že svet Addamsovcov je trochu temný, trochu rozmarný a úplne jedinečný.

A úprimne, každá iterácia Addamsovej rodiny je v mojej knihe vítaná. Od pôvodnej série až po úžasne svojrázne nové animované filmy vždy prinášajú niečo nové, pričom zostávajú verné svojmu morbídne veselému jadru. Je to, ako keby zdokonalili umenie reinvencie bez toho, aby stratili svoju strašidelnú, bláznivú dušu.

Takže, prečo jeHodnoty rodiny Addamsovcovfilm sezóny na Deň vďakyvzdania? Pretože sa odváži napadnúť rozprávanie. Pripomína nám to, že dovolenka nie každého vyzerá rovnako a že byť odvážne iný je niečo, za čo treba byť vďačný. Tento film nielenže prepisuje scenár Dňa vďakyvzdania, ale roztrháva ho a mení ho na niečo výnimočné.

Duch zžije na Netflixestreda, kde si oblečie kostým pútnika počas návštevy Pilgrim World, parku, ktorý oslavuje koloniálnu históriu Jericha. Stredajší ostrý dôvtip a pohŕdanie tradíciami sa, pravda, dostávajú do centra pozornosti, keď hovorí o dezinfikovaných, jednostranných príbehoch, ktoré sa v takýchto priestoroch často oslavujú. Táto scéna vzdáva hold nezabudnuteľnej rebélii na Deň vďakyvzdaniaHodnoty rodiny Addamsovcov, čím ďalej stmelil stredu ako neúprosného vyzývateľa mýtov a obhajcu nepochopených. Je to pripomienka, že Deň vďakyvzdania, rovnako ako samotná Wednesday, je zrelý na odvážne a uštipačné prebudovanie.

A priznajme si to – každý Deň vďakyvzdania si zaslúži nádych gotiky a Addamsovci ho prinášajú v rýľoch. Tento rok namiesto podávania ďalšieho plátku unavenej tradície, nechHodnoty rodiny Addamsovcovpripomína vám, aby ste prijali svoju vnútornú stredu (alebo Morticiu alebo Pugsleyho) a prepísali scenár.